10/09/2025
Bratislava 2025: Stavajú luxusné byty a sami spia sediačky v osobných autách na parkovisku
Od Vás: Každý máme svoje starosti. Každý večer riešime, čo ešte stihnúť, kde zaparkovať, kedy prídeme domov. Väčšinou si nevšímame, čo sa deje okolo nás a už vôbec nie to, čo sa deje hneď pod našimi oknami.
Pracujem v obchode v nákupnom centre Nivy v Bratislave. Moja zmena sa končí po deviatej večer. S kolegyňou sa vždy ponáhľame. Pozamykáme, zhasneme svetlá, sadneme do áut a utekáme domov. Za partnerom, za deťmi, do tepla. Domov.
Auto parkujem na verejnom parkovisku hneď vedľa bratislavského Downtownu. Stačí pár krokov a človek sa ocitne v inom svete, medzi modernými výškovými budovami, ktoré denne rastú pred očami. Nákupné centrá, kancelárie, luxusné byty s výhľadom na mesto. Zdanlivo dokonalý svet.
A práve tam, priamo medzi tými žiarivými fasádami budúcnosti, som si začala všímať niečo zvláštne. Niečo, čo do tejto modernej rozprávky nepatrí. Niekoľko starších ošarpaných áut. Na sklách prehodené plachty. Najskôr som si myslela, že sú po nehode, možno rozbité. Ale potom som ich videla znova. A znova. Až som pochopila, v tých autách niekto prespáva.
Večer čo večer, keď mesto zhasína svetlá a kancelárie sa vyprázdňujú, do tých áut idú spať ľudia. Pracovníci zo stavieb. Cudzinci. Možno Rómovia. Ťažko povedať, nenašla som v sebe odvahu prihovoriť sa. Ale viem jedno: každý večer ich vidím unavených, so sklonenými hlavami, ako sa snažia zaspať po sediačky v aute.
A to všetko pár metrov od miest, kde meter štvorcový bývania stojí tisíce eur. Od miest, ktoré oni sami cez deň stavajú. Zdvíhajú betón, ťahajú káble, montujú sklá, aby niekto iný mohol bývať vo vežiakoch s recepciou, garážou a wellnessom.
A večer spia v aute. Bez sprchy. Bez WC. Bez dôstojnosti. Neporušuje sa tým asi žiadny zákon. Ale porušuje sa tým niečo iné. Zdravý rozum. Ľudskosť. A základná slušnosť. Je až absurdné, kam sme to ako spoločnosť dotiahli, keď človek, ktorý stavia luxusné byty, nemá ani len posteľ.
Bratislava sa mení každým dňom. Pribúdajú vežiaky, developeri sa predháňajú v nadštandardoch, centra sú plné reklamných vízií lepšieho zajtrajška. Ale kto sa pozerá pod tie vízie? Kto vidí ľudí v rozbitých autách s rukami doškriabanými od betónu?
Ono to nie je len o peniazoch. Je to o tom, že niektoré životy akoby nestáli za to, aby mali dvere, ktoré môžu večer zamknúť. A možno je len načase prestať zatvárať oči.
