21/12/2025
Dovoľte mi predstaviť sa :)
Volajú ma Cherry a meno mi pridelili ešte v útulku, spolu s číslom 4649, ale začnem od začiatku:
Detstvo, ten krásny a bezstarostný šteňací vek ... popravde, veľa si z neho nepamätám. Rozpomínam si len na tmu, údery, strach a hlad. Veľký hlad.
A ako som sa odtiaľ dostala? Pocit strachu, ktorý sa miešal s rezignáciou a tichá prosba nech sa ma nikto nechytá, pretože zrazu na mňa siahalo mnoho rúk, zdvíhali ma a naložili ma do auta. Bola som len kostrička obtiahnutá kožou.
Zatváram oči, som slabá, príliš slabá. Preberám sa, až keď ma vyťahujú von a vravia, že všetko je v poriadku. Neverím im. Prečo som tu? Ja to tu nepoznám. Pozerám sa na nich a chcem im vysvetliť, že je to omyl. Prečo mi nerozumejú? Chce sa mi bežať, ale nohy ma neunesú. Nedokážem ani zdvihnúť hlavu od zeme. Nevládzem vydať žiaden zvuk. A tak len ležím a hľadím. Opäť hluk a mnoho cudzích tvárí.
Dnes už viem, čo sa vlastne stalo a že som sa takýmto spôsobom dostala do útulku pre opustené zvieratká. Niekomu môj osud nebol ľahostajný! Niekto sa zľutoval! Neostal ticho a nahlásil týranie! A jeho slová taktiež neostali bez odozvy. Dobrí ľudia ma vzali z môjho pôvodného obydlia preč...
Vtedy som však nechápala, že mi tu chcú pomôcť. Bola som vydesená z množstva nových ľudí a množstva iných psíkov. Vlastne som bola rada, že som v klietke a neplánovala som ju opustiť. Tisla som sa v kúte a čakala, čo sa bude diať.
Milí ľudia so mnou mali hodiny trpezlivosti a po pár týždňoch dokázali, že som sama z klietky vychádzala, hneď ako sa otvorili jej dvierka. Síce opatrne, ale predsa. Už ma nemuseli namáhavo vyťahovať a presviedčať a chlácholiť a nosiť až na najbližšiu trávu na rukách. Ani štekot iných psíkov mi už toľko nenaháňa hrôzu. Dokonca sa s poniektorými už aj hrávam. Vedeli ste, že existuje niečo tak skvelé ako je hra? To je keď jeden psík položí predné labky na zem, akoby si ľahal, zadok nechá zdvihnutý a chvostíkom metá zo strany na stranu. No a vy ho potom do úmoru naháňate.
Ošetrovatelia mi stále vravia, že musím papať pomaly. Že sa nesmiem veľmi prepínať. Úplná strata svalov bola navonok prekrytá mojou dlhou no miestami vypadanou srsťou.
Stal sa zo mňa tzv. ´samovenčiaci´ psík. Mohla som sa voľne pohybovať po útulku, dokonca ma púšťali aj do spoločenských priestorov. Našla som si pár kamarátov a zamilovala som si maznanie.
Takto prešiel môj rok v útulku. Bol to druhý rok môjho života. Bola som síce napapaná a nemala som sa čoho báť, mala som veľa psích kamarátov a hrali sme sa s loptičkami. No celý čas som túžila mať po boku človeka, ktorý by ma miloval a rozumel mi. Človeka, ktorý by ma nezradil a neopustil, ktorý by na mňa už nikdy nevztiahol ruku. A stále túžim, stále čakám.
Po roku čakania ma však začala viera opúšťať. Psíky prichádzajú a odchádzajú a ja zostávam. A tak už ich nevítam. A keď prídu? Len uvoľním cestu ostatným psíkom. Menším, krajším, farebnejším a s kratšou srsťou.
Prečo som tu už tak dlho? Prečo po mňa nik nepríde? Milujem ľudí, milujem deti, milujem psíky s ktorými sa môžem naháňať po lúke, milujem aportovanie, milujem život!
A nastal deň D. Zobudila som sa a zbadala som brigádničku, ktorá sa o mňa starala pred rokom, keď ma doniesli v takom zúboženom stave a spravila zo mňa samovenčiaceho útulkáča. Volali ju Tea. Ukazovala na mňa prstom a o niečom sa rozprávala s vedúcou útulku, no nakoniec odišla bezomňa. A tak som čakala. Každú hodinu každého dňa.
Po týždni ma naložili do auta a odviezli do centra mesta. Zmena prostredia bola teda poriadne stresujúca. Ten hluk, toľko ľudí, autá a električky, krik detí. Nevedela som kam sa skryť.
A tu sa zjavila moja dočaskárka, brigádnička a ošetrovateľka v jednej osobe. Vzala ma do jednej z tých vysokých budov a po schodoch a ďalších schodoch až do dverí, kde mi zložila obojok a ukázala mi môj nový peliešok, moje miesto.
Panika z mesta a hluku sa vytráca len veľmi pomaly. Napriek tomu som v byte kľudná a sporiadaná. Neštekám, neničím, vzorne čakám, kým sa niekto vráti domov, aby som ho mohla privítať vrtením chvostíka a mohli sme sa ísť vyvenčiť, keďže vyšpiniť sa doma je pre mňa nepredstaviteľné! Nie som predsa jedno z tých malých šteniatok, ktoré tu musím tíško tolerovať, keď sa sem nejaké z toho nášho útulku zatúla. Rada sa s nimi pohrám, ale keď ich mám dosť, tak si idem ľahnúť niekam, kde na mňa nedočiahnu. Samozrejme na posteľ alebo na gauč, aby som im ukázala, že ja už môžem.
Najradšej mám dni, kedy sa vyberieme na nejaké oplotené venčovisko. Chápte, nechcú ma púšťať bez vôdzky po meste, aby som sa nezľakla a neskočila pod nejaké auto. Ale na venčovisku trávime aj dve-tri hodinky a stále len aportujem a naháňam sa s inými psíkmi, ľuďom sa snažím vyhýbať, ale keď majú loptu... to je znak pravého kamaráta!
Je mi tu síce dobre, ale nemôžem tu ostať. STÁLE PREDSA HĽADÁM SVOJU SPRIAZNENÚ DUŠU ! Moja dočaskárka ma síce veľmi ľúbi, ale už svoje spriaznené duše má, dokonca dve. A ja potrebujem tú svoju. Viem, že niekde je a čaká na mňa! Prosím ak ma uvidíš, chcem aby si vedel, že na Teba stále čakám a neprestávam veriť, že nech si kdekoľvek, nájdeš ma a už ma neopustíš! "
..
A od týchto dní ubehol snáď už ďalší rok. Rok v dočasnej opatere a nik, kto by ma ľúbil viac ako moja dočaskárka sa nenašiel. Pár záujemcov sa ozvalo a jedni ma dokonca vrátili! Vraj som príliš aktívna... Pche!
Každú noc zaspávam pri mojej dočaskárke. Bola pri mne od môjho prvého času v útulku. Postavila sa pred každého psa, ktorý na mňa vyceril zuby. Každý deň má pre mňa milé slovo aj pohladenie, stále niečo pod zub a tenisovú loptičku v zálohe. Začala ma učiť základné povely, ktoré ale odmietam predvádzať na verejnosti a už spolu chodíme aj bez vôdzky! Dorozumievame sa pohľadom! Kto by pred tými mesiacmi veril, že sa to dá?!
Dokonca už na víkendy nikoho nezháňa, aby ma strážil, no a na Vianoce ma vzala k nim domov. Spoznala som jej Lajku a Sofiu. Sofia je dokonca z rovnakého útulku ako ja! Veľmi som na ne žiarlila. Vedela som a teraz som už aj videla ako veľmi sú ľúbené. Majú domov. Majú rodinu. Majú svoje miesto na tomto svete. No jej slová o mne boli vždy len: „Je tu iba na Vianoce. Keď sa do leta neadoptuje, vráti sa do útulku.“ Bolo mi to nekonečne ľúto. Videla som, že sa snaží držať si ma od tela, ale nemohla som s tým nič robiť. A tak som sa snažila užívať si každý jeden deň môjho pobytu. Všade bol sneh. Tak prečo sa znepokojovať nejakým letom, ktoré možno nepríde?
Milujem výlety. Najmä ak na ne ideme autom. Otvoria sa dvere a ja naskočím dnu. Mám vyhradené miesto za sedadlom spolujazdca, kde mám deku a dostanem aj bezpečnostný pás. Je to paráda, len tak sa voziť po meste, alebo po celom štáte Bratislava-Košice a Košice-Bratislava. Hrá nám hudba, máme optimálnych 18-23 stupňov, podľa ročného obdobia samozrejme a okolo nás ubieha svet. Dnes ideme do Košíc. A ako som vytušila, zastavíme sa aj v útulku, pozrieť kamošov. Veľmi sa teším, už som ich nevidela snáď pol roka!
Návšteva útulku je pre mňa vždy radostná. Milujem toto miesto. Zachránili mi tu život! No je spojená aj s množstvom obáv. Dočaskárku si musím dobre strážiť, aby neodišla bezo mňa! Prípadne ma nechtiac nevymenila! Je tu predsa toľko iných psíkov, ktorí by s ňou radi odišli. Cítim to z nich aj z nej. Nie je pes, ktorý by si ju nevšimol keď príde a ktorý by si ju nezamiloval, tak ako už dávno ja.
Zatiaľ čo ja sa naháňam s kamošmi, moja dočaskárka a jej priateľ sa rozprávajú so zamestnancami útulku. Tí sa len smejú a ukazujú si na mňa. Podpisujú sa papiere. Asi berieme ďalšieho tuláka na čas k nám. Všetci sa adoptovali.Všetci, okrem mňa...
Ľudia sa pomaly rozchádzajú. Každý má svoju robotu. A dočaskárka Tea s priateľom Peťom sa poberajú späť k autu. Stojím ako prikovaná. Idem, či ostávam? Strach ma prevádza celým životom, len s nimi sa cítim byť celá.
Dvere auta sa otvárajú. Dočaskárka balí tašky, v ktorých bolo pár vecí pre útulkáčov a na zadné sedadlo pokladá priesvitný obal s pár stranami papiera. Všetky nesú jej podpis a tiež pečiatku útulku. Neviem čítať, no dnes už viem, čo je tam napísané. Sú to dve najkrajšie slová, ktoré môže obsahovať papier s menom útulkáča "ADOPČNÁ ZMLUVA" !
Otočí sa, usmeje sa na mňa a ja vytrielim maximálnou rýchlosťou z nuly na sto a skok aspoň tri metre vysoko! Vedela som to. Vedela som to od prvého dňa! Nemohla som nájsť svoju spriaznenú dušu, pretože po celý ten čas, bola moja spriaznená duša pri mne! Chránila ma a milovala a bude až do konca vekov.
